nedeľa 24. januára 2016

Savior 17

časť napísala Natka a Johny

Bromein šokovane vzdychla, akoby jej informácia o jej otcovi vyrazila dych. Určite je to pre ňu strašné, zistiť, že jej matka nebola jej otcovi tak celkom verná. A dokonca s Boraelčanom! Veď sú tak odporný! 
„Alexiusa zachrániť dokážeme, ale nie sami,“ povedal Praevidea a stareckými očami sa zahľadel na Strážcu. „Potrebujeme Bartusove zvolenie.“
Strážca na neho zazrel, akoby nerozumel tomu, o čom hovorí. Potom však vytreštil oči a nepokojne povedal: „Myslíš na Broga?“Praevidea prikývol s lišiackym úsmevom na vráskavej tvári. „Presne tak. Nejako sa tam musíme dostať.“„No tak počkať, počkať,“ zastavím ich. „O čom to hovoríte?“„O Brogovi,“ odsekne jasnovidec a ďalej si ma nevšíma. Odvráti sa ku svojim knihám a spomedzi tých, ktoré už zhodil na zem, vytiahne jednu najtenšiu zo všetkých. Potrie jej kožený obal, aby z nej zotrel nečistotu a podá ju Strážcovi. Zažmúril na titulku. „Brogo Mellane,“ prečítal a otvoril ju. Jej stránky boli tvrdé a hrubé, popísané atramentom a doplnené vlastnoručne kreslenými obrázkami, ktoré mi však nepripomínali nič známe. Strážca zrazu prestal listovať a zahľadel sa na veľký obrázok nakreslený čiernym atramentom na celú jednu stránku. „Toto,“ otočil knihu smerom ku nám, aby sme videli na obrázok. „Je Brogo. Najlepšia vesmírna loď všetkých čias.“Vyzerala skôr ako veľký chrobák: mala dve krídla, rozdelené na tri časti; chvost mala podobný pozemským lietadlám a jej telo bolo tenučké, pripomínajúce vážku. „Vyzerá ako chrobák.“ „Brogo Mellane v podstate znamená niečo ako chrobák. Lietava najme pri jazerách. Okolo Orchu ich je neúrekom. Sú rýchle a čiperné, preto je podľa nich pomenovaná aj táto loď.“„Takže chcete zobrať najväčšiu loď Indrisskej flotily a len tak sa vydať na cestu ku Dolorezčanom? Teda tým... Boraelčanom?“ spýtala sa Bromea tenkým hlasom. „Nie že by som namietala, no myslíte si, že nám ju Bartus dá?“
„Neviem,“ odvetil Strážca trocha sklamane. „Pokúsime sa o to.“ „Nemusíme sa o to pokúšať,“ povedal som a usmial sa. „Nepoznám Bartusa veľmi dobre, no príde deň, keď bude potrebovať moju pomoc. Dá nám ju.“„Prečo si si taký istý?“ opýtala sa Bromea a založila si ruky na prsiach. Trocha sa jej trasli. Pretože vás budem musieť zachrániť, pomyslím si. Spolu s Karen.„Poďte,“ povedal som a vybehol von z vežičky a dolu schodmi do lode, ktorou som preletel ako víchor a vyrazil von zo Svätyne. Bromea mi bola v pätách a Strážca so Praeviteom zrejme ešte stále vo veži. „Hej!“ zvolala za mnou Bromea. „Stoj! Nemôžeš len tak vbehnúť do zámku!“„Nejdeme do zámku!“ zvolal som za ňou a keď ma dobehla, vydýchali sme sa. „Nájdeme Karimu. Ona nám pomôže.“Po asi desiatich minútach sa ku nám pridal aj Strážca a Praevitea nám požičal voz, aby sme nemuseli prejsť takú diaľku späť do mesta peši. „Dúfam, že neklameš,“ povedala Bromea pred bránou do mesta a keď sa s hrmotom otvorila, dievča na mňa zazrelo. „Neklamem,“ odsekol som s úsmevom. „Zachránime Alexiusa.“
Všade v meste vládol chaos. Dolorezčania už tu zrejme nie su, no všetko naokolo je buď zbúrané alebo v zlom stave. Indrisčania používali svoje schopnosti na opravu svojich domov, obchodov a všetkého čo utrpelo škodu. Nevedel som ako to všetko skončilo,či sme ich porazili, alebo sa vzdali, alebo či sme prehrali, ale na to som radšej ani nemyslel a radšej sledoval ako práve jeden muž s veľkým hrbom na chrbte posúval svojou mysľou tehlu jednu po druhej na zničenú časť steny. Bolo hrozné dívať sa na týchto úbohých,ranených ľudí, ktorí ešte pred pár minútami bojovali kvôli mojej ochrane,zatiaľ čo ja som nemal šajnu ani čo sa deje.Konečne sme boli na námestí, kde sme zastavili. Vystúpil som z vozu a rozhliadol sa vôkol seba. Dúfal som,že Karim niekde uvidím.
"No a teraz čo?" zalomila rukami Bromea.
"To neviem.V prvom rade tu musíme nájsť Karim.Aj keď neviem kde ju začať hľadať."
"Ale vieš, Matt. Skús na chvíľu vnímať svet vôkol teba srdcom a zmyslami.Nepozeraj sa naň očami a rozumom." povedal mi stareckým hlasom Praevidea a podišiel ku mne.
Pozrel som sa na neho nechápavým výrazom,ale on sa na mňa len usmial a potľapkal po pleci.
No dobre Matt, znie to šialene,ale prečo to nevyskúšať, však za posledných pár dni sa tvoj život obrátil o tristošesťdesiat stupňov, tak čo zlé sa stane ak to neskúsiš? pomyslel som si a zhlboka sa nadýchol. Zavrel som oči.Snažil som sa na nič nemyslieť, aj keď to bolo ťažké, pretože pred očami som mal tvár Karen, ako sa usmieva. Rýchlo som tu myšlienku na ňu odohnal,lebo hrozilo že by som sa rozplakal. Sústredil som sa na údery svojho srdca a snažil sa do nich započúvať. A práve vtedy sa to stalo. Niekde z hĺbky mojej duše sa vynoril obraz Karim, ktorá kľačí pri nejakom tele. Bola neďaleko,na lúke pri zámku. Vidina trvala sotva pár sekúnd a znova sa stratila.
"Viem kde je, len neviem ako sa tam dostať. Bola to nejaká lúka blízko pri zámku a Karim kľačala pri nejakom tele" odvetil som, celkom šokovaný tým čo som práve dokázal.
"Výborne Matt. Vedel som že to dokážeš.Viem presne kde to je. No teraz sa musíme ponáhľať za Karim. Myslím že viem pri kom to bola a potrebuje moju pomoc.Rýchlo nastúpte si do vozu." prehovoril Praevidea a ponáhľal sa k vozu. Všetci sme sa usadili na svoje miesta a viezli sa kľukatou cestičkou pomedzi domy, okolo zámku až sme dorazili na lúku. Praevidea svižne, a to doslova, vyskočil z vozu a ponáhľal sa za dvoma postavami,ktoré takmer Matt prehliadol. Keď sa k nim priblížili, vtedy zbadal konečne kto to je.


sobota 21. novembra 2015

Savior 16


časť napísala Natka a Johny

5.KAPITOLA
„Kto ste?“ spýtal som sa neznámeho muža, oblečeného v dlhom habite s neznámymi vzormi všitými zlatou a striebornou niťou na hnedej látke. Za hlavou mu visela kapucňa, vyzeral ako mních. Bol mladý, tvár mal posiatu pehami a jemným čiernym strniskom. Rovnakej farby mal aj husté obočie a riedke vlasy. Usmieval sa.
 „Som Strážca,“ odvetil a pomaly sa otočil nám chrbtom. „Vkročili ste na posvätné územie, viete o tom?“ „Prepáčte,“ povedala Alexiusova sestra a keď som na ňu pozrel, sklonila sa k zemi s jedným kolenom pokrčeným, akoby sa klaňala kráľovi. No „Strážca“ nijako nepripomínal nejakého kráľa či vládcu. Veď vládcom bol Bartus! „Ja som vedela, no chcela som len pomôcť tomuto chlapcovi.“ Strážca zodvihol ruky. „Aale may nee!“ zaspieval hlbokým hlasom. Potom sa znova otočil a ruky si spojil pod rukávmi. Sklonil hlavu k zemi a zavrel oči. Najprv som nechápal, načo o bolo dobré, no po chvíli, rovnako, ako keď Alexius povolal Croatoma Perzaysa, sa na oblohe začalo črtať chrámové okno tvorené farebnými sklíčkami, ktoré znázorňovali výjavy mystických tvorov a bojovníkov. Okná sa vznášali len chvíľu, pretože potom sa začali objavovať aj steny a vežičky. Napokon okolo nás vyrástla vysoká brána z kovových rúrok so zahrotenými koncami a na zemi sa po jednom objavovali mačacie hlavy, akoby vyrastali z trávi. Odrazu sme stáli na nádvorí starého kláštora. „Dobre,“ povedal Strážca a usmieval sa. „Čo je dobre?“ spýtal som sa a užasnuto som hľadel na komplikované vzory kláštora a mozaikové okná. „Tvoj výraz tváre,“ odvetil Strážca.“To znamená, že vidíš Svätyňu. Hovorí sa, že iba človek s dobrým srdcom môže vidieť dielo Archoimesa. Bene cor nisi.“ Stále som nevedel odtrhnúť zrak od mohutnej stavby. Pred vchodovou bránou striekala v malej fontánke voda, na jej hladine sa vznášali zelené lupienky kvetov. Striekajúca voda ich večne potápala no oni sa nepoddajne vyplavovali späť na hladinu. „Ako ste to mysleli, že viete, ako zachrániť Alexiusa?“ spýtala sa po chvíli rovnakého onemenia Alexiusova sestra. „Bromea,“ oslovil ju Strážca, „tvoje pocity sú zvláštne.“ „Čože?“ nechápala. „O čom to hovoríte.“ „Keď Orchainella prišla o svojho brata, svätého Archoimesa, ktorý padol vo vojne nebies, slzy ronila tak dlho, až sa na zemi vytvorilo jazero Orch. Doteraz má jeho voda jedovato slaná,“ riekol Strážca a pristúpil o krok bližšie. „No ty si ani brvou nepohla, akoby ti na bratovi nezáležalo. „Archoimes zomrel, Alexius ešte žije,“ oponovala mu Bromea a založila si ruky na prsiach. „A neviem prečo sa tu bavíme o starom mŕtvom bohovi a jeho sestre, keď máme hľadať môjho brata.“ Strážca sa na ňu zahľadel prenikavým pohľadom, akoby jej skúmal myšlienky. Ani pri tom nežmurkol. Potom sa len usmial a prikývol. „Musíme ísť za Praevideatom. On nám povie, čo je s tvojím bratom. Nasledujte ma.“ Pomaly sa znova otočil, šuchtavým krokom prešiel okolo fontány, v ktorej zelené lupienky sa nečakane vyparili, vyšiel po kamenných schodíkoch ku bráne. Položil pravú ruku na kovové klopadlo v tvare vtáčej hlavy s ostrým zobákom a párkrát zaklopal. Dvere sa okamžite otvorili sami od seba, nikto ich ani nepotlačil, ani nepotiahol. Vošli sme dovnútra. Namiesto chodby sme vošli priamo do kostolnej lode, ktorú lemovali sviečky a horiace fakle. Steny boli z nerovnomerného kameňa a zem bola vyložená hrboľatými kvádrami. Dovnútra prenikalo málo svetla aj cez svetlíky na streche a mozaikovité okná nad vchodovou bránou. Po oboch stranách stáli rady dreveným lavíc a hneď oproti nám sa vynímal krásny obrovský oltár s pozlátenými anjelikmi na pravej strane a čierno-červenými príšerami na druhej. Medzi nimi stála vysoká postava s dlhými mramorovými vlasmi v dlhom habite. Usúdil som, že to bude Archoimes, ktorý jediný bráni medzi vojnou pekelných démonov a nádherných anjelov. Strážca nás previedol cez celú loď až ku oltáru vedľa ktorého stáli veľké drevené dvere, za ktorými bolo vysoké, najvyššie točité schodisko z drevených dosiek aké som kedy videl. Siahalo až na samotný vrch najvyššej vežičky chrámu. Kým sme vyšli na samotný vrch bol som spotený, Bromea takisto, iba Strážca sa neustále usmieval. Ak sa mních aj potil, pod dlhým hábom by to nebolo vidno. No ten úsmev som nechápal. Potichu poklopal na dvere a tie sa znova sami otvorili. V šere miestnosti poletoval v svetle okien zvírený prach, všade na zemi postávali vysoké komíny z kníh a oproti dverám stál neveľký stôl z tmavého dreva. Za ním sedel starý muž s dlhou bielou bradou, šedivými vlasmi, ktoré sa dotýkali zeme a sivými očami. Určite bol slepí. „Kto je to?“ opýtal sa muž starým chrapľavým hlasom, ktorý už dlhšie nepoužil. „Praevidea,“ oslovil ho Strážca hlasno, aby to počul. „To som ja, Strážca. Máme na teba nejaké otázky.“ „Poďte, poďte,“ riekol Praevidea a horlivo na nás mával pravou rukou. „Čo je to Praevidea?“ opýtal som sa. „Dosť čudné meno.“ „To nie je meno,“ oboznámila ma Bromea. „To je titul. Znamená to Jasnovidec.“
Ostal som celkom zaskočený. Planéta Indris ma neprestáva udivovať. Som zvedavý koho, alebo čo všetko tu ešte zvláštne majú. 
"Mal som videnie o tebe Matt." riekol Praevidea."Vedel som že sem raz prídeš, ale nečakal som,že zrovna dnes. "
"Ako ste to nemohli vedieť? Veď ste predsa jasnovidec." povedala začudovane Bromea.
"Vieš drahá Bromea, budúcnosť sa mení. My jasnovidci vidíme len útržky z nej aj tie sa môžu zmeniť, nie vždy vieme všetko predvídať."
"Viete nám teda povedať čo sa stalo s Alexiusom, ako ho máme zachrániť?" opýtal som sa ho celý nedočkavý. Praevidea som videl doširoka sa usmiať. "Jasne že viem, len musím nájsť jednu starú knihu...." prekvapilo ma že prešiel k jednej kope kníh bez toho aby čo i len zakopol. Naozaj som si myslel že nič nevidí, no zrejme som sa splietol. Prezeral si názvy kníh, pričom z každej aspoň trochu zotrel vrstvu prachu,ktorá sa tam za nejaký čas nakopila. Keď mu už zostávala posledná kniha a ani tá nebola zrejme tou pravou, prešiel k druhej kôpke v kúte miestnosti. "Áá tu ju máme..Quaesitor animarum.Všemocná kniha.Tá nám pomôže.." vybral starú zaprášenú a takmer rozpadnutú knihu spomedzi ostatných. Sfúkol z nej kúdeľ prachu a začal listovať medzi stránkami. Zastal zhruba v polovici a nahlas čítal nejaké slová v neznámom jazyku. Na chvíľu stíchol a jeho oči sa začali sfarbovať nebolo vidieť žiadne bielka, len najprv celé čierne, potom modré a nakoniec šedé oči. Trvalo to necelých 5 minút. Mal som  z toho husiu kožu a Bromea sa tvárila dosť zhrozene. Strážca ten len pokojne stál a usmieval sa. 
"Vášho priatelia majú Boraelčania. Je to starý druh Dolorezčanov, mysleli sme si že už dávno vymreli.. Boli veľmi nebezpeční. Pred 2000 rokmi ich zabil sám Crutus syn slávneho Grasona čo bol náš vládca a vyvolený . Vášmu priatelovi nič nehrozí, aspoň v najbližšej dobe nie. Je pre nich vzácny,pretože v jeho žilách koluje síce v malom množstve, ich krv. Preto nevie veľmi dobre ovládať svoje schopnosti." prehovoril hlas Praevidea po dlhej dobe.
"Ako to že mňa nezobrali spolu s ním. Veď je to môj brat?" Bromea bola celá pobúrená tým čo jej povedal.
"Vieš ty nie si úplne celkom jeho pokrvná sestra." na chvíľu sa odmlčal."Máš iného otca Bromea."
"To nie je možné.Nemôže to tak byť."
"Ale je to tak moja drahá, nemôžem ti viac o tom prezradiť. Všetko sa dozvieš v pravú chvíľu,teraz však prejdime k tomu ako sa dá Alexius zachrániť."

pondelok 21. júla 2014

Savior 15

časť napísala Natka a Johny


Po chvíli ticha, ktoré mne pripadalo ako nekonečné, pretože som nevedel ako mám Alexiusa utešiť, napokon znova prehovoril: „Ukážem ti niečo.“ Rozbehol sa smerom od mojej ukradnutej lode. Nasledoval som ho za zvukov vojny ďaleko od lode, ktorá mi vtedy pripadala ako jediná familiárna vec na celej planéte. Všetko tu bolo iné. Každý centimeter tohto sveta bol cudzí, neznámi, desivý... Keby tu tak bola Karen, pomyslel som si a keď Alexius konečne zastal, takmer som do neho narazil. Nebežali sme ďaleko, no aj tak som sa zadýchal a musel som niekoľkokrát preglgnúť sliny, aby som sa nerozkašľal.
 „Čo...“ prehltol som už naprázdno. „Čo si mi chcel ukázať?“ 
 „Počkaj chvíľu,“ odvetil Alexius a dodal: „Buď na chvíľu ticho.“ Nevedel som, či ma to malo uraziť alebo nie, no nestihol som sa nad tým zamýšľať, pretože Alexius zodvihol pravú ruku nad hlavu a zvolal: „Cho na pare!“ Keď mi predtým ukázal akú má moc pohnúť stromami a ovládať zver, pomyslel som si, že keď povie nejaké magické slová v neznámom jazyku s dramaticky nadvihnutou rukou, stane sa niečo neočakávané. Napríklad, že sa zem zatrasie alebo začne fúkať hurikán. No stal sa prví opak. Nestalo sa nič. S nadvihnutým obočím som zazrel na Alexiusa, ktorý ešte stále držal ruku nad hlavou akoby čakal. A v tom, naozaj, sa niečo stalo. Žiadna zem sa netriasla a ani ma neodfúkol vietor. Z oblohy sa zniesol vták. Veľkosťou pripomínal orla, no výzorom skôr papagája. Pestrofarebné krídla odrážali slnečné lúče ako solárne panely na strechách domov, zobák mal dlhý a červený, mohol by ním presekávať ľudské krky a sať z ich krčníc krv. Lietal nám nad hlavami ako sup nad zdochlinou a pomaly krúživým letom klesal nižšie a nižšie. Dosadol Alexiusovi na nekryté predlaktie a zamrazilo ma pri pohľade na ostré pazúry, ktoré sa mu zarezávali do kože a krkvali ju ako papier. No Alexiusovi to nevadilo, akoby to ani necítil. „Toto,“ hlavou mykol na vtáka, „je Perzays. Croatom.“
 „Čo je to?“ spýtal som sa s nadvihnutým obočím a o kúsok som ustúpil, keď vták zatrepotal veľkými krídlami. Alexius prevrátil oči stĺpkom. „Volá sa Perzays a je to Croatom. Mierumilovný vták, ktorý žije v horách a živý sa hlavne hlodavcami.“
 „Mne veľmi mierumilovne nepripadá,“ odsekol som a radšej som odvracal zrak z vtáčích zlatých očí. „Neublíži ti,“ ubezpečil ma Alexius a pohladil vtáka na zátylku. Ten mierne naklonil hlavu ako vďačný pes a zažmurkal dlhými mihalnicami. „Nechceš ho pohladiť?“ Najprv som nechcel, mal som rešpekt voči jeho dlhému a červenému zobáku, no keď som videl, ako nakláňa hlavu pri uspokojujúcom hladení, donútil som sa pomaly, opatrne načiahnuť ruku a pohladiť ho pod zobákom. Vták hlasno vzdychol, no potom zrazu zbystril zrak a vystrčil zobák do neba. Roztiahol krídla a prudko vzlietol. V tej chvíli oblohu preťala temná loď Dolorezčanov. Zniesla sa z oblohy so švitorením motorov a keď pristával, na zemi v modrastej tráve zanechávala štyri pravidelné štvorce od neviditeľných podpier. Z lode sa pustili schody priamo zo stredu trupu na zem a ako zo starého sci-fi filmu sa v záplave svetla z lode objavili siluety postáv. Zliezali dolu rýchlo, pobehli naším smerom a až keď stáli priamo pri nás, sa dali na nich rozoznať všetky črty a znaky. Hlavy mali väčšie ako ľudia a Idrisčania, boli pretiahnuté dohora s veľkými čelami a bez vlasov, dlhé habity im siahali až po zem a oči mali celé sivé, nemali žiadne zrenice alebo očné bielka. Celé oči boli sivé. Desivé. „Boraelčania,“ povedal Alexius a všetky páry sivých očí padli na neho. „Čo hľadáte na planéte Idrisčanov?“ „Povolávame,“ odvetil najvyšší z nich s najväčšími očami. Tak sa mi to aspoň zdalo. „Fere!“ Všetci ostatní Boraelčania okrem neho sa na jeho pokyn ohli ku Alexiusovi a schmatli ho za plecia. Snažil sa im vytrhnúť, no márne. Určite boli veľmi silní.
 „Čo to robíte?“ zvolal som na nich keď sa otočili a tlačili Alexiusa do lode. „Pustite ho!“ Boraelčan s veľkými očami sa rýchlo zvrtol na päte pričom mu dlhý plášť po zem zašušťal o schodíky. Predpažil pravú ruku a z prstov mu vyletela spŕška iskier. Vo vzruchu sa za letu sformovali do maličkej zlatej guľky, ktorá do mňa vrazila takou rýchlosťou, až ma hodilo o pár metrov dozadu o zem. Chcel som sa pohnúť, vstať a nejako využiť tú magickú schopnosť, ktorú som v sebe objavil na záchranu Alexiusa, no bolo neskoro. Nedokázal som sa pohnúť, bol som paralyzovaný. Nehybne som zostal ležať na zemi so všetkými svalmi stuhnutými. V ušiach mi zaľahlo a nedokázal som zo seba vydať ani slovka. Nad hlavou mi preletela ozrutná čierna vesmírna loď. S Alexiusom na palube.
Do riti, zanadával som v duchu. Čo budem teraz robiť ? A kto do pekla sú Boraelčania ? Jediný človek ktorý nebol v boji práve teraz a aj toho unesú. Najhoršie je to,že som s tým nič nemohol urobiť. Stále som nemohol pohnúť ani jedným svalom, len som ležal a pozeral na oblohu, kde odlietalo niekoľko vesmírnych lodí. znamená to, že sa boj skončil ?? Neviem koľko času mohlo ubehnúť,  mna sa to zdalo ako nekonečnosť, objavila sa predo mnou osoba. Bolo to mladé dievča. Mala blond vlasy, ktoré jej siahali po plecia a jej oči boli modré a veľké. Mohla mať tak 15 rokov, nie viac ani menej. Dlhé modré šaty jej dokonale sedeli a bola v nich nesmierne chudá. Zadíval som sa na ňu. NIekoho mi pripomínala ale nevedel som si spomenúť koho.
" Sana!" povedala tichým hlasom a pomali si čupla ku mne. Načiahla rozvtorenú dlaň nad moju hlavu a postupne sa presúvala dolu až k nohám.  Pomaličky sa mi uvoľnovalo svalstvo až som sa mohol posadiť. Vtom sa mi zakrútila hlava a neznáma dievčina ma zachytila. 
" Nerob prudké pohyby, zatial som ti iba pouvolnovala svalstvo, ale k tej rozbitej hlave som sa ešte nedostala" 
"Ja mám rozbitú hlavu?" opýtal som sa jej neveriacky , pretože som žiadnu bolesť nepocitoval.
"Áno ale nie veľmi. Ľahni si. Idem ti to vyliečiť." opäť prešla rukou ponad moju hlavu a povedala to divné slovo "Sana!".  
"Čo to znamená ?" 
"Je to slovo, ktoré, ako si si už mohol všimnúť, lieči." zložila si ruky ku telu a zahladela sa niekam do dialky. V tom mi došlo koho mi tak veľmi pripomína. 
"Ty si  Alexiusová sestra ? Alebo jeho nejaká príbuzná ?" pri mene Alexius sa hneď na mňa pozrela a jej výraz tváre sa okamžite zmenil.
"Som jeho sestra. Viem že mal byť tu s tebou, preto som hneď prišla keď Dolorezčania odišli. Kde vlastne je ?"  Zhlboka som sa nadýchol, hladal som správne slová, ako jej povedať, že jej brata uniesli a ja som s tým nemohol nič urobiť.
" Prišla sem loď s Boraelčanmi a niekam ho vzali, chcel som mu pomôcť ale nedalo sa. Je mi to ľúto. Ja ani neviem kto Boraelčania sú, nie to ešte to ešte ako by som mal Alexiusa zachrániť."
"Ja to ale viem." začul som hlas za sebou.
 

streda 23. apríla 2014

Savior 14

časť napísala Natka a Johny


Rýchlo som vstal zo zeme, pretože okolo mňa práve prebehol síce malý, no divne vyzerajúci tvor. Mal chrobáčiu hlavu, no telo pripomínalo koňa. Bál som sa, že by ma mohol uštipnúť, alebo mi niečo spraviť a ja  by som potom zomrel. No ten tvor si hľadal cestu odo mňa, bál sa ma zrejme ešte viac než ja. Sledoval som ako sa šplhá, na pre neho veľký kameň. Bol som zaujatý tým tvorom tak, že som nevnímal nič okolo seba.
"Susequo" prehovoril za mnou niekto. Otočil som sa za hlasom. Za mnou stál chlapec, zrejme v mojom veku, mal trochu dlhšie blonďavé vlasy, modré oči. Pripomínal anjela.
"Čo prosím?" nechápal som čo práve povedal.
"Susequo, to je ten tvor." ukázal prstom na tvora,ktorého som ešte pred minútou sledoval, potom dodal "Ešte som ťa tu nevidel. Ty musíš byť ten cudzinec však?? Ja sa volám Alexius a ty si?"
"Áno som cudzine.... Volám sa Matt.Ehm.. čo tu robíš vlastne??"
"No to by som sa mohol aj ja teba spýtať.. Ved si vyvolený čo nebojuješ a nezachraňuješ nás? Ja bojovať ešte nesmiem...Neviem ešte celkom ovládať svoju silu. Takže by som im bol nanič a preto ma sem poslali. Mám dávať na vyvoleného cudzinca pozor, čiže na teba."
"Ja sa viem o seba postarať aj sám, nepotrebujem nijaký dozor!" namietal som. Vôbec sa mi nepáčilo, že mi posielajú niekoho,kto má dávať na mňa pozor. Keby to bol niekto kto vie aspoň ovládať svoje schopnosti, ale on nevie ani to. Vlastne ja som na tom trochu podobne, len s tým rozdielom,že ja vôbec netuším aké schopnosti mám. Teda vlastne viem o dvoch, dokážem sa myslou spojiť s Karen a teda som prechod medzi Indrisom a Zemou, alebo dokážem ovládať cudzie schopnoti,teda zabrániť im aby ma trafili, alebo čo..
"Ver mi, ani ja nie som trikrát nadšený tým,že tu musím tvrdnúť  tebou, namiesto toho aby som bojoval." povedal Alexius a prekrížil si ruky na hrudi. ja som sa oprel o vesmírnu loď a sledoval ako sa v diaľke kde tu zjavila ohnivá guľa,blesk, tornádo, alebo iné veci. Ktovie čo je teraz s Kalinou, alebo Karim a Bartusom. Zaujímalo by ma prečo sem Dolorezčania prišli tak skoro. Vedia o mne a preto ma poslali sem aby som bol mimo nich?
"Aké máš vlastne schopnosti?" opýtal som sa a tým som prerušil to ticho medzi nami. Alexius sa uškrnul, vyhrnul si rukávy na svojom tmavom voľnom tričku. Uprene sa zahľadil na strom pred nami, ten sa zrazu pohol a presunul sem ku nám.
"Viem oživiť nežívé veci." povedal s celkom vážnou tvárou. Zatváril som sa šokovane. Všimol si moj pohľad a zasmial sa :" Nie naozaj, viem len prinútiť napríklad tento strom aby sa zdvihol a premiestnil sem, alebo aby sa roztvorila zem,alebo tak, chápeš. Lenže to nie je všetko čo dokážem."
Pozrel sa na svoje ruky, potom si ich zložil vedľa seba a klakol si. Zhlboka sa nadýchol a začal:" Raz keď som bol ešte menší, pohádal som sa s jedným mojím kamarátom, bol to živliar. Hádali sme sa preto, lebo povedal mojej tete, že sem medzi nás Indrisčanou nepatrí,pretože bola iná.Jeho otec bol pán vznešený a tak presvedčil Bartusa aby usporiadal zasadnutie,kde sa malo rozhodnúť či patrí medzi nás,alebo nie. Na zasadnutí sa rozhodlo,že sem nepatrí. Iba 12 ľudí tvrdilo, že je rovnaká ako my všetci, no zvyšných 18 že by tu nemala zostať. Preto ju Bartus musel vyhnať z planéty a poslať myslím ku vám na Zem, kde mala byť niečo ako špeh. Mala sledovať a hľadať potenciálnych vyvolených, či práve na Zemi nie su dvaja cudzinci čo nás jedného dňa zachránia. To či vás našla neviem, lebo to sa ku mne nedostalo, no jedno viem, že odvtedy som ju nikdy nevidel. Ona bola veľmi dobrý človek. Preto som bol dosť na toho kamaráta naštvaný, lebo on a jeho otec za to mohli. Chcel som sa mu nejak pomstiť a tak som si v duchu predstavoval ako sa mu začínajú lámať kosti a ako mu srdce zviera silná, neviditeľná ruka až mu pomaly prestáva byť..." odmlčal sa, videl som mu v očiach smútok " Netušil som,že sa to stane naozaj. Proste zrazu ho prehlo v chrbtici a on padol na zem. Srdce mu nebilo. Utekal som za Bartusom a ten zavolal Karimu,ktorá mala zistiť moje schopnosti či sú priveľmi silné. Zistila, že viem prikázať neživým ale aj živým veciam, čo majú spraviť a kde ísť, ale taktiež zistila,že viem spôsobovať ľudom bolesť, dokonca až smrť len čo si na to pomyslím."
„Úžasné,“ skonštatoval som, aj keď som nevedel, či to myslí vážne, alebo ma klame. Ale... prečo by ma klamal? Nemal na to dôvod a nevyzeral, že by sa mi chcel podlizovať. A znova – prečo by to robil? „Skôr strašidelné, nie?“ povedal a podišiel ku mne. Oprel sa o loď a ukázal na najbližší strom. „Sleduj.“ Lúskol prstami a z ruky mu vyletel prúd červených iskier. Zasiahol strom a spojil tým kmeň s Alexiom. Zem sa trocha otriasla a korene stromu vystúpili na povrch. Vyrovnali sa a vytvoria okolo kmeňa akoby špicatú korunu. Potom sa znova pokrčili a strom vstal. Korene pod ním sa rýchlo mihotali a strom chodil. „Dobré, nie?“ opýtal sa Alexius a lúskol prstami druhýkrát. Asi chcel, aby strom znova klesol na zem a zapustil korene, no tie naopak pridali z kroku do behu. Strom behal okolo lode a narážal konármi do ostatných stromov, čím preniesol čarovnú energiu aj do nich a tie zasa do ostatných, takže o päť minút okolo nás pobehoval celý les. Stromy narážali do seba a do okoloidúcich zvierat, ktoré to veľmi nepotešilo. Zvláštne zvery s kopytami, plutvami, krídlami a akýmisi nadnášajúcimi vakmi, z ktorých fučal vzduch a vydvihoval ich, sa začali búriť. Hučali, bili sa medzi sebou a utekali preč. Iba my dvaja sme sedeli pred vesmírnou loďou. „Ups,“ povedal Alexius a hlavu zložil do lona. „Toto sa stane vždy.“ „Tak načo si to robil, keď sa to stáva vždy?“ opýtal som sa. „Hm,“ zahundral Alexius a zahľadel sa na lesnú spúšť. „Počkaj,“ povedal som mu a vstal zo zeme. „Niečo skúsim.“ Ako sa to stalo naposledy, keď ma chcela tá mužatka s tou útlou ženou s ohnivými guľami zabiť, odrazil som ich moc od seba preč. Kalina povedala, že je to možno moja sila. A niečo vo vnútri mysle mi hovorí, že to bola pravda. Chcel som, aby ma ich moc minula a stalo sa tak. A tak som to skúsil. Zodvihol som obe ruky nad hlavu, trocha som ich pokrčil v lakťoch. Ruky som zaťal v päste a zavrel som oči. Pomyslel som na to, aby sa červená mágia zo stromov vytratila, pomyslel som na to, ako sa stromy znova zakorenia a na upokojenú zver. Pomyslel som na Indris tak, ako som si ho pamätal spred pätnástich minút. A v tom som to pocítil. Ostrá bolesť v oboch spánkoch bola mučivá, no nejaká sila mi nedovoľovala padnúť na zem a zvíjať sa v mukách. Namiesto toho som silno roztvoril oči, akoby mi chceli vypadnúť z jamiek. Dlane sa mi sami automaticky roztvorili a vyletel z nich prúd silnej energie. Energické vlny sa mi valili z rúk do priestoru, hlava mi spadla dozadu a trocha mi roztvorilo ústa. A keď napokon vlny ustali, protitlak ma odhodil na zem. Padol som na zátylok a chrbát, čo bolelo. No keď som otvoril oči, videl som nad sebou stáť Alexiusa, nemo hľadel kamsi do diaľky s pootvorenými ústami. Nedokázal som ešte pár sekúnd pohnúť ani malíčkom. Bol som na moment paralyzovaný. No keď to prešlo a ja som sa opral o lakte, uvedomil som si, prečo je Alexius taký užasnutý. Stromy zastali, zvieratá zastali. Nehýbali sa. Ani vzduch sa nehýbal. Alexius na mňa hodil nechápavý pohľad. „Ty si,“ zakoktal sa. „Ty si ich zastavil.“ „Prečo stoja?“ opýtal som sa a nemotorne som sa vyštveral na nohy. Alexius chcel niečo povedať, no v tom sa stromy pomaly pohli a presunuli sa na svoje predošlé pozície. Potom zastali. Zvieratá, akoby čakali, kým sa stromy vrátia a až keď posledný koreň zapadol na miesto, začali sa znova pohybovať. Odchádzali preč, alebo zasa robili to, čo pred tým. Napokon som znova zacítil vánok vo svojich vlasoch. „Možno si zachránil Indris od útoku stromov a zvery!“ zvolal Alexius a začal rýchlo lamentovať rukami. „Nepreháňaj,“ povedal som s úsmevom. Bol som na seba hrdý. Bol som hrdý na to, čo som dokázal. Bolo to úžasné! Aj keď to bolelo. „Nepreháňam,“ povedal Alexius a sadol si na červenú trávu. „Povedal som ti, že tá schopnosť je strašidelná.“ Zahľadel sa do diaľky, na vytŕčajúce múry mesta. „Keby sa to stalo v meste,“ na moment stíchol. „Zdá sa, že som pre spoločnosť nebezpečný.“


štvrtok 10. apríla 2014

Savior 13

časť napísala Natka a John

„Aha.“ stále som bol z toho všetkého v miernom šoku.
Vlastne nielen vďaka mojej ochrane ta netrafili, na chvíľku sa odmlčala a na čele sa jej objavila malá vráska od zamyslenia. Bolo okolo teba akési silové pole, alebo nejaká zvláštna energia, ktorá vlastne akoby ovládala ich schopnosti a tým im zabraňovala trafiť ťa. Myslím si, že je to nejaká tvoja schopnosť. „Čože? Veď ja som nepohol ani prstom. Celý čas som sa len v duchu modlil, nech ma nič netrafí alebo ak áno, nech zomriem s myšlienkou, že moja rodina a Karen sú v bezpečí. Je vylúčene, že by som im nejako ovládol schopnosti a tak zmenil ich smer alebo čo...“ chytil som sa za hlavu, začala ma neskutočne bolieť. Nikdy predtým ma takto nebolela, vlastne cítil som sa úplne divne. Akoby doteraz vo mne istá časť chýbala a teraz sa našla a zaplnila svoje miesto.
„Som predsa človek. Nie som ako vy! Už to pochopte, prosím,“ povedal som po chvíli. Kalina pristúpila ku mne, chytila ma za plece a prehovorila svojim milým hlasom v mojej hlave: Si predsa vyvolený! Ty nás zachrániš a práve si dokázal niečo neuveriteľné. Ver či nie, bol si to ty, pretože nikto iný na tejto planéte toto nedokáže, to mi ver. Mám o tom prehľad. A teraz poď, myslím, že sme našli spôsob ako sa skontaktovať s Karen.Mlčky sme prešli naspäť dnu do zámku. Tam sme sa dostali, na pre mňa už známu chodbu,ktorá viedla do zasadacej miestnosti. V nej nás už čakal Bartus s Karimou.
"Už ste tu? Skvelé môžme začať." povedal hneď Bartus.
Usadili sme sa za dlhý stôl a Kalina ma začala oboznamovať s plánom.
Kedže prvýkrát čo ti Karima nahliadla do hlavy,hneď sa ti zjavil obraz Karen, teraz taktiež Karima nahladne do tvojej hlavy a keď to bude robiť, ja pomocou svojej schopnosti čítania myšlienok sa dostanem na vašu frekvenciu a tak sa pokúsim preniknúť aj do Kareninej mysle. Viem znie to veľmi zložito, ale skúsime to. Od teba chcem,len aby si si čo najjasnejšie predstavil Karen,tak ako minule. Musíš na ňu čo najviac myslieť, aby som sa k nej dostala a mohla sa rozprávať. Zvládneš to ???
Vôbec som si nebol istý či povedať, áno zvládnem to, alebo nie nezvládnem to, kedže som to ani ja sám ešte nevedel. Zhlboka som sa nadýchol :" Pokúsim sa."
Karim podišla ku mne, rukami studenými ako ľad ma jemne chytila za čelo. Všetko naokolo sa so mnou zatočilo, musel som sa v duchu upokojovať a opakovať si slová Kaliny. Mysli na Karen,mysli na Karen.. Zrazu som sa díval na krásne dievča s ryšavými vlasmi,ktoré tak dobre poznám. Spala. Lenže nie u nej doma, ale v nejakej inej miestnosti, zrejme u jej otca. Aj keď spala videl som,že sa trápila. Trhalo mi to srdce. Videl som ako Kalina prechádza Kariminou mysľou cez moju až sa v nej spája s Karen. Nemyslel som si že to bude fungovať. Hovorila Karen niečo ako 'Karen, musíš sa sem dostať. Karen, musíš nás zachrániť spolu s Mattom'
Zrazu ma Karimine ruky pustili, hlava sa mi zatočila a ja som padol na kolená. „Čo sa stalo?“ spýtal sa Bartus. „Prečo sa spojenie prerušilo?“ Dostala som blok, odvetila Kalina. Bolí to. Kalina sa opierala rukami o veľký stôl a hlavu mala sklonenú do zeme. Dýchala zhlboka a cez záves dlhých čiernych vlasov som zbadal v jej očiach hrôzu. Nohy sa jej zatriasli a taktiež padla na kolená. Karim pribehla ku svojej sestre a dvíhala ju späť na nohy, no Kalina to nezvládla. „Čo je to za blok?“ vypytoval sa Bartus prekvapivo pokojným hlasom. Iba stál na mieste s rukami založenými na hrudi a hľadel na bezvládnu sestru. To ona, odpovie zadychčaná Kalina. Bude to zárodok jej sily. Keď som sa... Keď som sa jej dostala do hlavy, odtlačila ma. Určite o tom nevedela, bolo to veľmi silné. „Ako to myslíš, odtlačila?“ opýtala sa Karim a pomohla Kaline posadiť sa. Keď sa dostávam cez myšlienkovú bariéru, zvyčajne prejdem okamžite, vysvetlila. No ona tam má niečo ako kód. Nevie o ňom, ale... ale je veľmi silný. Ešte trocha energie a odpadla by som. „Prečo sa nestalo nič aj mne?“ skočil som jej do reči. Všetky pohľady padli na mňa, čo mi bolo trocha nepríjemné. No, vzdychla Kalina, ty si jej do hlavy nevnikal. Bol si len môj priechod. Si pre mňa mentálne spojenie tohto sveta s tvojim svetom. „Čo teraz?“ opýta sa Bartus a sadne si za vrchstôl do najväčšieho kresla s červeným čalúnením a pozlátenou kostrou. Skúsime to znova, odvetila Kalina a pokúsila sa vstať, no Karim ju zastavila. „Nie,“ ohriakla ju. „Dnes nie. Musíš si odpočinúť.“ Bartus namietal, no Karim ho napokon presvedčila, že Kalina si musí odpočinúť. Von zo zámku som už radšej nevychádzal. Zakázala mi to Kalina, ale ani keby to neurobila, by som von nevyšiel. Ešte by sa ma pokúsil znova niekto zabiť. A tak som sa len prechádzal po svojej chladnej izbe z kamenných múrov a oknami s farebnými sklami. Napokon som si ľahol do hrubých páperových prikrývok a zahľadel sa na zamatové závesy okolo postele. Keď Kalina hovorila o bloku v Kareninej hlave, napadlo mi, či to nezabolelo aj ju. Či aj ona nemala také bolesti ako Karim a či si uvedomovala, že niekoho vo svojej hlave mala. Takmer som zaspal, nebyť kriku, ktorý mi to nedovolil. Podoprel som sa lakťami o matrac a zahľadel som sa na drevené dvere. Ozýval sa spoza nich buchot, krik, detský plač a hlasné pokriky hlbokých mužských hlasov. Zoskočil som z postele a roztvoril dvere od izby, keď v tom v nich stála Kalina. Bola červená v tvári a zadychčaná.
Poď, kričala mi v hlave. Rýchlo! Nasledoval som ju po preplnenej chodbe. Idrisčania sa tlačili jeden na druhého, snažili sa ujsť pred neviditeľným nebezpečenstvom. Kalina ma schmatla za rameno a postrčila ma do dverí. Potom vošla dovnútra a zabuchla ich. „Čo sa deje?“ spýtal som sa naliehavo. Hliadka, odvetila. Hliadková loď Dolorezčanov. Armáda a všetci, čo môžu už bojujú. Musíme ťa ochrániť. Dvere za Kalinou sa otvorili a dovnútra vošiel mohutný muž v rovnošate armády. 
Do toho, Bargez, povedala Kalina mužovi a ten ku mne podišiel a dlane mi položil na spánkové kosti. Snažil som sa mu vytrhnúť, no hlavu mi zovieral prisilno. Následne ma pustil a ja som si vydýchol, pretože zovretie trocha bolelo. No následne na to rukami tleskol, no moja hlava mu bola prekážkou a v podstate mi dal facku oboma rukami. Padol som na zem a vyrazilo mi dych. Točila sa mi hlava a naplo ma na vracanie, no keď sa mi zrak vyjasnil, zistil som, že už nie som v miestnosti s Bargezom a Kalinou. Bargez ma musel údermi rúk premiestniť. Ocitol som sa na lúčke vedľa ukradnutej vesmírnej lodi.

piatok 28. marca 2014

Savior 12

časť napísala Natka a Johny

4.KAPITOLA

Hneď po večeri som sa išiel prevetrať. Nevedel som či smiem odísť aspoň na vzduch, ale aj napriek všetkému som si otvoril dvere a vyšiel naspäť ku kamennému mostu čo viedol do mesta, plného neobyčajných ľudí-Indrisčanov. Každý sa na mňa stále pozeral, ale už mi to bolo vlastne aj jedno. Musel som si vyčistiť hlavu. Všetko čo sa za posledných hodín stalo mi stále pripadá ako blbý sen. Ako je možné, že sa váš život dokáže obrátiť o 180 stupňov z jedného dňa na druhý?? Ocitnete sa na nejakej planéte o ktorej ste v živote nepočuli. Vaša rodina je od vás vzdialená niekoľko milionov kilometrov a nevedia čo je s vami a vy im nemôžte povedať,že ste v poriadku.
Z rozmýšľania ma vytrhol hluk prichádzajúci z mesta. Bolo počuť niečí nárek. Rozhodol som sa,že sa pôjdem pozrieť čo sa deje. Keď so vošiel do centra mesta,hneď som zbadal skupinu ľudí ako stoja a prizerajú sa na ženu s mužom čo sa bili.Keď som sa prišiel pozrieť bližšie zbadal som, že to boli dve ženy. Jedna bola svalnatá, bez vlasov a pôsobila dosť mužne, okrem tváre,tá bola detská. Druhá žena bola sama kosť a koža. Bolo dosť zvláštne sa na nich pozerať, pretože sa nebili, ako to je u nás známe, ale oni využívali svoju silu. Tá chudá hádzala veľké ohnivé gule a tá svalnatá zas vytvárala blesky. Medzi tým,ako sa obhadzovali bleskami a gulami si čosi hovorili, v nejakom divnom jazyku.
"To je on!" zakričal ktosi z davu a všetky oči sa upreli na mňa, vrátane tých dvoch. Zostal som tam len tak stáť, neschopný slova.
"Hovorila som ti to! Vravela som,že prišiel niekto cudzí!!" ozval sa hlas pri mne.
"Videla som ho dnes s Kalinou. Išli smerom ku hradu, myslela som že ho Bartus dá zbaiť."
„Možno im ušiel,“ povedala tá mužnejšia a dodala, „možno by sme ho mali zabiť my.“
„Áno,“ pritakala druhá žena a všetci ostatní nadšene zajasali. Nadvihovali päste do vzduchu a pokrikovali na dve bojovníčky. Tie sa ku mne pomaly približovali, jedna z nich držala v oboch rukách ohnivé gule a tá mohutnejšia zasa hromadila na ružovej oblohe zhluk mrakov, z ktorých sa začali vyludzovať praskavé zvuky bleskov. Na nadmerne ochlpenej tvári mala zlovestný výraz, priam bažila po mojej smrti. Tá tenká žena mala zasa pretiahnutú hlavu, ktorá vyzerala príliš neľudsky. Aj keď oni zrejme neboli ľudia.
Premýšľal som, či sa mám otočiť a utekať, no keby to mňa vrazila čo i len jedna z jej ohnivých gúľ, zabila by ma. Rovnako tak aj blesk z oblohy. A tak som tam len nehybne stál a očakával, že zomriem. Mužatka prenechala prvý úder svojej bývalej sokyni. Nepredpokladám, že bola taká zdvorilá. Skôr vedela, že keby do mňa nechala udrieť blesk, zabila by ma a jej nová bojová partnerka by si neužila ani jeden hod guľou. Ohnivá žena načiahla ruku a šmarila horiacu guľu mojím smerom. Bola by ma zasiahla priamo do hlavy, keby som sa neprikrčil a neuhol sa jej. Druhá žena prevrátila očami a nadvihla obe chlpaté ruky a odhalila neveľmi rozdielne ochlpené podpazušie. Preto je taká agresívna, pomyslel som si. Asi nie je veľmi žiadaná. Dav za nimi burácal, akoby práve uspokojovali ich krvilačné chúťky. Zrazu sa z oblohy zniesol mohutný modrobiely blesk a zasiahol veľkú skalu vedľa mňa. Vtom sa aj ohnivé gule začali rútiť z dlane chudej ženy a vrážali všade naokolo mňa. Prikrčil som sa a hlavu som si zložil ku kolenám, aby moja mŕtvola nemala spálenú tvár. No keď sa bombardovanie ohňa a bleskov skončí a ja sa odhodlám zodvihnúť hlavu, zbadám ohorené kamenné námestie naokolo mňa. V zemi boli diery bo bleskoch hlboké, ako ľudská päsť (nie ako päsť tej mohutnejšej ženy – tá bola dvakrát väčšia ako ľudská) a keď sa dym rozplynie a prach usadne, zistím, že dav okolo žien stíchol a pomaly sa začal rozptyľovať. Iba dve ženy stáli ako prikované na miestach a nehýbali sa. Zrazu som spoza svojho chrbta začul rýchle kroky. V hlave mi zaručal Kalinin hlas: Čo to tu, prosím vás, robíte?! Chcete ho zabiť? Gorda! Mohutná chlpatá žena sa vzniesla do vzduchu a preletela oblohou ponad mňa ku Kaline. Držala ju v zovretí neviditeľnej ruky až ju napokon odhodila za seba. Gorda dopadla chrbtom do dreveného výkladu s nejakým ružovým ovocím. To isté spravila aj s druhou ženou, ktorú nazvala Ismera a jej bezmocné telo vrazilo do kamennej steny jedného z domov. Potom Kalina pribehla ku mne a pomohla mi vstať na nohy.
Prepáč, ospravedlňovala sa mi, tunajší ľud je trocha... bojovne založený. „Ako je možné, že ma netrafili?“ spýtal som sa. Nedokážem len hádzať ľudí do stien,alebo sa rozprávať cez myseľ, povedala, dokážem aj vytvoriť niečo ako ochranu pred ich schopnosťami. Ich ignis a consectetuer sa v podstate odrazili od mojej ochrany. „Ich čoho?“ nechápal som.Ignis a consectetuer, povedala, akoby to bola pre každého samozrejmosť, poznať tieto slová, oheň a blesk.

nedeľa 26. januára 2014

Savior 11

časť napísala Natka a Johny

Som tehotná, to slovo mi stále znelo v hlave. Ďalšie dieťa,ktoré môžem začať už teraz ľutovať. Mať matku ako je Nancy, tak to by som si kopala hrob.Nahodila som falošný úsmev a zatvárila sa akoby ma to neviem ako tešilo. 
"To vážne? Gratulujem." otec vyzeral, že mi na to skočil, ale na Nancy mala presne ten istý hraný,milý pohľad na tvári ako vždy, keď je pri nás otec. Veľmi dobre vie,že mi je to ukradnuté a povedala mi to len preto, aby ma naštvala ešte viac než som bola. A to sa jej veľmi podarilo. Na jednej strane mi to bolo ukradnuté a na druhej som tomu dieťaťu závidela. Ono bude mať aspoň oboch rodičov, nie iba jedného, ktorý sa o vás stále stará zatiaľ čo ten druhý nie a po toľkých rokoch čo vás vidí sa bude  tváriť ako keby vás miloval najviac na svete. 
"Som rád, že sa tešíš spolu snami Karen. Chcel som ísť s tebou ešte na tie nákupy a vynahradiť ti tie roky čo som na teba kašlal, no keďže musíš odísť môžme to preložiť na inokedy čo ty na to ?" opýta sa ma otec s iskričkami nádeji v očiach. Až ma pichlo pri srdci a aspoň na chvíľu sa mi zazdalo, že ma môže mať naozaj rád. Keď som sa mu už chystala odpovedať, mamine auto práve zastalo pred domom. Nancy len tak vystrelo, keď mama ladne vystúpila z auta so širokým úsmevom na tvári. "Ahoj Ben, rada ťa opäť vidím." pozdravila sa mu a zámerne Nancy ignorovala, až kým si sama nezakašlala. "Nancy aj ty si tu? Som si ťa ani nevšimla." Potláčala som smiech, pretože Nancy sčervenela od hnevu ako paprika.Keď mama podišla ku mne a zbadala moje ešte stále červené líce, hneď sa nepekne pozrela na Nancy. "Viete mi vysvetliť prečo má moja dcéra červené líce? Lebo pokiaľ viem, keď sem išla, bola celkom bez zranení, tak by som chcela vedieť čo sa tu dialo. Nancy vieš mi to vysvetliť ?"
Nancy celá sčervenela, takmer sa mi zazdalo, že sa jej parilo z uší. „Nie, neviem ti to vysvetliť, Patricia.“
 „Ja by som aj vedela,“ poznamenala som a zazrela na Nancy.
 „Myslím, že je čas ísť,“ povedala mama, keď som už chcela spustiť historku o facke. „Povieš mi to doma.“ Nahnevaná na mamu som si sadla do auta a nechala sa odviesť domov. Celú cestu sme boli potichu, zdalo sa, že mama sa o Nancy ďalej nechcela rozprávať. Doma ma však mama donútila sadnúť si do obývačky a posadila sa oproti mne. Zrak mala upretý na podlahu, hovorila potichu. „Vieš, Karen,“ začala, „V MOVAV-e nám zmizla jedna prísne tajná vesmírna loď. A... poviem ti to takto... bez posádky odletieť nedokáže. Matt bol v nej, to asi vieš. Lenže, zaznamenali sme z tej lode signál. Je to veľmi špeciálna loď. Funguje iba ak v nej prežíva živý organizmus a...“ 
„To znamená, že Matt žije?“ skočila som jej do reči. 
„No... signál sme stratili, takže...“ Nie... nemôže byť mŕtvy. Matt a mŕtvy? To je vtip. Ten by prežil čokoľvek. „Lenže, aj keby žil, nič by sme tým nevyriešili. Vláda neschváli akciu na jeho záchranu. Ale musím ti, Karen, povedať, že nemôžeš o Mattovi nikomu povedať. Je to prísne tajné.“ Prikývla som. No nemala som viac chuť pokračovať v tejto konverzácii a tak som vybehla po schodoch do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa na posteľ. Rozplakala som sa do vankúša a napokon po asi pol hodine zaspala. Zo spánku ma strhla obrovská žiara svetla v mojej izbe. Akoby celé Slnko padalo na Zem a zastalo priamo pred mojou izbou. Strhla som sa a vyskočila z postele. Obrovská žiara vychádzala zvonka. Okenné rámy ani nebolo vidieť, vlastne, nič okrem svetla som nevidela. Zrazu sa zo žiary vynorila temná silueta vysokej postavy. Pritlačila som sa ku dverám a snažila ich otvoriť a ujsť, no zámka bola zamknutá. Postava sa ku mne stále približovala a svetlo sa pomaly začalo strácať, keď v tom žena zastala predo mnou. Bola to tá istá žena, ktorú som videla v dome u Nancy. Vystrašene som na ňu vyvalila oči, no v mojej mysli zadunel hlas. „Neboj sa,“ povedala, no ústa pri tom neotvorila. „Neublížim ti. Potrebujem ťa. Matt ťa potrebuje.“ 
Matt... znova spomenula Matta. „Viete, kde je Matt? Čo je s ním?“ spýtala som sa trocha roztraseným hlasom.
 „Potrebuje ťa. Poď so mnou. My ťa potrebujeme,“ hovorila žena. Nie, povedala som si. Nepôjdem s ňou. Lenže spomienka na rozosmiateho Matta ma prinútila nasledovať jej ľahký krok. Až som sa napokon ocitla na sklenenej plošine, ktorá sa vznášala nad mojim domom. „Poď, neboj sa,“ povedala žena v mojej mysli a po chvíli váhania som sa odvážila urobiť ďalší krok na sklenenej plošine. No keď som videla, ako ladne a spokojne po plošine žena kráča, nabrala som odvahu a nasledovala som ju. Až som sa ocitla vo vesmírnej lodi. Vedela som to, pretože táto vec nemohla byť z nášho sveta. Steny žiarili nazeleno a kreslo, do ktorého ma žena posadila, bolo, akoby zo želatíny. „Pripútaj sa,“ povedala a tak som si zapla pásy, napodiv veľmi podobným tým pozemským. Čo to vlastne robím, spýtala som sa sama seba, keď som sa rozhliadla po posádke lodi. Vtom sa všetko otriaslo v základoch a ja som cez maličké okienko oproti mne videla už len temnotu, pokropenú malými trblietavými fliačikmi. Ocitla som sa vo vesmíre.